ProZ.com translation contests »
25th translation contest: "Alien first impressions" » English to Slovak » Entry #31543


Source text in English

Translation #31543

Imagine dining in a European capital where you do not know the local language. The waiter speaks little English, but by hook or by crook you manage to order something on the menu that you recognise, eat and pay for. Now picture instead that, after a hike goes wrong, you emerge, starving, in an Amazonian village. The people there have no idea what to make of you. You mime chewing sounds, which they mistake for your primitive tongue. When you raise your hands to signify surrender, they think you are launching an attack.

Communicating without a shared context is hard. For example, radioactive sites must be left undisturbed for tens of thousands of years; yet, given that the English of just 1,000 years ago is now unintelligible to most of its modern speakers, agencies have struggled to create warnings to accompany nuclear waste. Committees responsible for doing so have come up with everything from towering concrete spikes, to Edvard Munch’s “The Scream”, to plants genetically modified to turn an alarming blue. None is guaranteed to be future-proof.

Some of the same people who worked on these waste-site messages have also been part of an even bigger challenge: communicating with extraterrestrial life. This is the subject of “Extraterrestrial Languages”, a new book by Daniel Oberhaus, a journalist at Wired.

Nothing is known about how extraterrestrials might take in information. A pair of plaques sent in the early 1970s with Pioneer 10 and 11, two spacecraft, show nude human beings and a rough map to find Earth—rudimentary stuff, but even that assumes aliens can see. Since such craft have no more than an infinitesimal chance of being found, radio broadcasts from Earth, travelling at the speed of light, are more likely to make contact. But just as a terrestrial radio must be tuned to the right frequency, so must the interstellar kind. How would aliens happen upon the correct one? The Pioneer plaque gives a hint in the form of a basic diagram of a hydrogen atom, the magnetic polarity of which flips at regular intervals, with a frequency of 1,420MHz. Since hydrogen is the most abundant element in the universe, the hope is that this sketch might act as a sort of telephone number.
Predstavte si, že si užívate večeru v niektorom z európskych hlavných miest a neovládate miestny jazyk. Čašník ovláda pár slov vo vašom jazyku, tak sa vám rukami-nohami podarí niečo z menu objednať, zjesť a zaplatiť za to. Teraz si však predstavte, že sa po nepodarenej túre vynoríte v neznámej osade uprostred Amazonského pralesa. Miestni netušia, čo si o vás majú myslieť a keď sa pokúsite napodobniť zvuky žutia, považujú to za primitívnu formu jazyka. Keď zodvihnutím rúk chcete naznačiť, že sa vzdávate, považujú to za útok.
Komunikácia bez spoločného kontextu je náročná. Úložiská rádioaktívneho odpadu a podobné kontaminované miesta musia napríklad ostať nedotknuté po desiatky tisícov rokov. Agentúry však netušia, ako vytvoriť varovania o rádioaktívnom odpade, ktorým budú ľudia rozumieť aj o desaťtisíc rokov, keď sami nerozumieme napríklad angličtine spred tisíc rokov. Komisie zodpovedné za podobnú prácu využívajú na varovanie napríklad vysoké betónové ostne, obraz Edvarda Muncha Výkrik alebo geneticky modifikované rastliny, ktoré nadobúdajú alarmujúcu modrú farbu. Ani jedna z týchto metód však nezaručuje, že od rádioaktívnych miest odplaší budúce generácie.
Ľudia, ktorí vymýšľali varovania pred rádioaktívnym odpadom, teraz pracujú na ešte zložitejšom projekte, ako komunikovať s mimozemskými formami života. Touto témou sa zaoberá nová kniha žurnalistu Daniela Oberhausa Extraterrestrial Languages (Mimozemské jazyky).
O tom ako mimozemšťania prijímajú informácie nevieme nič. Začiatkom 70. rokov minulého storočia boli na sondách Pioneer 10 a 11 vyslané dve plakety, ktoré vyobrazujú nahých ľudí a hrubo načrtnutú mapu cesty k planéte Zem. Sú to základné veci, ale aj tak pracujú s predpokladom, že mimozemšťania majú zrak. Podobné sondy majú len mizivú šancu kontaktu s mimozemskou kultúrou, preto sa zo Zeme vysielajú rádiové vlny putujúce rýchlosťou svetla, ktoré majú vyššiu šancu kontaktu s mimozemšťanmi. Podobne ako pri pozemskom rádiu však vysielajú iba na jednej frekvencii. Ako by teda mimozemšťania mohli zistiť, ktorú frekvenciu naladiť? Plaketa na sonde Pioneer obsahuje tip vo forme základného diagramu atómu vodíka, ktorého magnetická polarita sa mení v pravidelných intervaloch s frekvenciou 1 420 MHz. Vodík je najrozšírenejším prvkom vo vesmíre, preto vedci dúfajú, že tento náčrt môže slúžiť ako pomyselné telefónne číslo.


Discuss this entry