We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | V mestskom obvode Londýn SE26 sme na pôvab zvyknutí. Kelly Brook a Jason Statham bývali nad zubným lekárom. No keď podpätky Anousky Hempelovej zavadili o popraskaný betón parkoviska pri mojom byte, bolo ťažké nepredstaviť si fotografie členov kráľovskej rodiny z Picture Post na návšteve rodín z domov zničených bombami počas druhej svetovej vojny. Jej poslanie v mojom najskromnejšom úseku predmestia je však viac ako prejav sympatie. Hempelová - žena, ktorá vymyslela boutique hotel skôr, ako vôbec niesol takýto originálny názov - mi priniesla informácie, po ktorých by polovica majiteľov nehnuteľností v západnom svete zúfalo túžila, súdiac podľa prikrývok v časopisoch o interiéroch a dychtivých oznámeniach na on-line fórach DIY: ako dať obyčajnému domovu vzhľad a dojem päťhviezdičkového hotelového apartmánu za 750 libier na noc. V tomto prípade Hempelise, skromnému prerobenému bytu, vytvorenému zo stredného dielu trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu. „Dokážeš to“, povie vrhnúc pohľad na moju kuchyňu. „Ktokoľvek to dokáže. Nie je žiadny dôvod prečo nie. Avšak izby musia na seba nadväzovať. Každú myšlienku treba dotiahnuť do konca.“ Hĺbavo sa zapozerá ponad únikový východ. „A, samozrejme, musela by si kúpiť susediaci dom.“ To bol vtip. Myslím. ... Ale je dôležité urobiť pauzu kvôli zamysleniu sa nad zvláštnosťou tejto inšpirácie. Hotelová izba je priestor pre amnéziu. Mali by sme problém, keby niesla akýkoľvek náznak predošlého obyvateľa, obzvlášť preto, lebo mnohí z nás navštevujú hotely, aby tam robili veci, ktoré doma nerobia. Vyžadujeme, aby bola hotelová izba uprataná tak dôkladne, ako keď práve vytiahli z postele mŕtvolu. (V niektorých prípadoch sa to naozaj stane.) Domáci interiér vyjadruje opačnú myšlienku: Je to archív spomienok. Príbeh jej obyvateľov by mal byť zachytený vo fotografiách na rímse kozubu, v obrazoch na stene, v knihách na policiach. Keby boli hotelové izby ľudia, smiali by sa na pacientov po lobotómii či presvedčivých psychopatov.
|