V londýnskom obvode SE26 sme na hviezdy zvyknutí – kedysi tu nad zubárom bývali Kelly Brooková s Jasonom Stathamom. Keď však na popraskanom betóne parkoviska pred mojím bytom zaklopkali podpätky na topánkach Anousky Hempelovej, v mysli sa mi nevdojak vybavili fotografie kráľovskej rodiny v časopise Picture Post z návštevy rodín, postihnutých počas druhej svetovej vojny bombardovaním. Cieľom jej návštevy v mojom skromnom príbytku na predmestí však nebol prejav súcitu. Hempelová – žena, ktorá vynašla boutique hotel ešte predtým, ako sa začal označovať týmto názvom – mi prišla poskytnúť rady, po ktorých, súdiac podľa stránok v časopisoch o zariaďovaní interiéru a nadšených príspevkov na internetových fórach pre domácich majstrov, by priam bažila polovica majiteľov nehnuteľností v západnom svete: ako obyčajnej domácnosti vdýchnuť vzhľad a atmosféru apartmánu v päťhviezdičkovom hoteli s cenou 750 libier za noc. V mojom prípade teda „zhempelovať” skromnú garsónku situovanú v strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu.
„Dá sa to urobiť,” povie a zbežne si obzrie moju kuchyňu. „Všetko sa dá. Neexistuje dôvod, prečo by sa nedalo. Medzi izbami však musí byť kontinuita. V celom byte sa treba držať jedného štýlu.” Zamyslene vyzrie ponad núdzový východ von. „A pravdaže, budete si musieť kúpiť aj vedľajší dom.“ To je vtip. Aspoň dúfam.
...
Oplatí sa však pozastaviť a zamyslieť sa nad týmto čudným nápadom. Hotelová izba je priestor bez pamäti. Prekážalo by nám, keby v nej boli stopy po predchádzajúcom obyvateľovi – najmä keď mnohí chodia do hotelov robiť to, čo doma nerobia. Očakávame teda, že hotelová izba bude uprataná aspoň tak dôkladne, akoby z postele práve odviezli mŕtvolu (čo sa v niektorých prípadoch asi aj naozaj stalo). Interiér domácnosti však stelesňuje opačnú predstavu: je to rezervoár spomienok. Na fotografiách na kozubovej rímse, obrazoch na stenách i v knihách na policiach by sa mal odrážať život tých, ktorí v nej bývajú. Keby hotelové izby mali byť ľuďmi, asi by to boli usmiati pacienti po lobotómii alebo potenciálni psychopati.

V londýnskom Sydenhame sme na lesk veľkého sveta zvyknutí: slávni Kelly Brook a Jason Statham bývali nad tunajšou zubnou ambulanciou. Ale vo chvíli, keď sa opätky Anousky Hempel dotkli popraskaného asfaltu parkoviska pred mojím bytom, by len málokomu nezišli na um fotografie zo slávneho časopisu Picture Post, zobrazujúce príslušníkov kráľovskej rodiny pri návšteve rodín postihnutých bombardovaním Londýna počas druhej svetovej vojny. Cieľom Anouskinej misie na mojom skromnom predmestí je však viac, než len vyjadriť súcit. Anouska Hempel, žena, ktorá prišla s boutique hotelom ešte skôr, než niekto vymyslel toto označenie, mi prišla ponúknuť rady, po ktorých zúfalo túži prinajmenšom polovica majiteľov nehnuteľností západnej časti sveta, súdiac podľa obľúbenosti časopisov o interiérovom dizajne a dychtivých príspevkov na internetových fórach pre domácich majstrov. Prišla mi poradiť, ako zmeniť obyčajný dom na miesto, ktoré vyzerá a pôsobí ako apartmán v päťhviezdičkovom hoteli, za ktorý radi zaplatíte 750 libier za noc. Prišla mi jednoducho povedať, ako „hempelizovať“ to, čo je v mojom prípade skromným bytom prerobeným z prostrednej časti trojposchodového dvojdomu postaveného vo viktoriánskom štýle

„Dokážeš to,“ hovorí mi a zároveň si obzerá moju kuchyňu. „Hocikto by to dokázal. Neexistuje dôvod, prečo by sa to nedalo spraviť. Len musíš izby nejako prepojiť. V celom byte musí byť dodržaná jednotná idea.“ Potom sa zamyslene na núdzový východ. „A musíš tiež prikúpiť vedľajší dom, samozrejme,“ dodá ako žart. Aspoň myslím...

...

Na tomto mieste je dobré zastaviť sa a uvedomiť si nezvyčajnosť tejto myšlienky. Hotelová izba je miestom bez spomienok. Vadilo by nám, ak by hotelové izby niesli stopy svojich predchádzajúcich obyvateľov, najmä preto, že mnohí z nás hotely navštevujú preto, aby v nich robili veci, ktoré by sme doma nikdy nespravili. Očakávame, že hotelová izba bude vždy vyčistená tak, akoby z postele v nej len pred chvíľkou odniesli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch to, napokon, môže byť pravda.) Naproti tomu, domáce prostredie zosobňuje opačný pól: je to zásobáreň spomienok. Príbehy členov domácnosti by mali byť zdokumentované na fotografiách poukladaných na kozubovej rímse, obrazy na stenách, knihy na policiach. Keby boli hotelové izby ľuďmi, boli by buď usmievajúcimi sa pacientmi po lobotómii alebo presvedčivými psychopatmi.

Na glanc sme v juhovýchodnej časti Londýna SE26 zvyknutí: Kelly Brooková a Jason Statham tu kedysi bývali nad ordináciou zubára. Ale keď podpätky Anousky Hempelovej začali klopotať po popraskanom cemente parkoviska pred mojím bytom, nemohol som sa ubrániť predstave tých starých fotografií kráľovskej rodiny v časopise Picture Post ako navštevujú rodiny v zbombardovaných domoch počas druhej svetovej vojny. Avšak jej misia v tomto mojom skromnom páse predmestského prostredia je predsa len o niečom inom ako o sympatii. Hempelová – žena zodpovedná za vymyslenie „butikového hotela“ dávno pred tým, než bolo toto pomenovania zaužívané pre istý typ ubytovacieho zariadenia – mi prišla odovzdať informácie, o ktoré sa trhá aspoň polovica majiteľov nehnuteľností v západnom svete, súdiac podľa počtu strán tomu venovaných v časopisoch o bývaní a v príspevkoch plných nedočkavosti na kutilských internetových fórach: ako sa postarať o to, aby sa z vášho obyčajného domu stalo miesto s pocitom a výzorom päťhviezdičkového hotelového apartmánu za 750 libier na noc. Ako „zhempelniť“ - v tomto mojom prípade - jednoduchý byt, ktorý vznikol prerobením strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomku.

„Zvládol by si to“, hodnotí pohľadom moju kuchyňu. „Každý by to zvládol. Neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa to nemalo dať. Ale medzi izbami musí byť zachovaná plynulá nadväznosť. Treba sa držať jediného konceptu.“ Túžobne sa zahľadí ponad núdzový východ. „Samozrejme, musel by si kúpiť aj ten dom vedľa.“ Určite žartuje. Teda, myslím.
...
Avšak stojí za to pozastaviť sa a zvážiť podivnosť tohto impulzívneho konania. Hotelová izba predstavuje miesto zabúdania. Znepokojovalo by nás, keby nieslo známky akejkoľvek prítomnosti pred nami, keďže prevažná väčšina z nás chodí do hotelov preto, aby sme robili veci, ktoré doma nerobíme. Od hotelovej izby očakávame, že bude vyupratovaná tak, ako keby bola len nedávno z postele odstránená mŕtvola. (V niektorých prípadoch sa to vlastne aj stáva). Domáce prostredie stelesňuje opačnú myšlienku: je uchovávateľom spomienok. Príbeh svojich obyvateľov by malo vypovedať formou fotografií nad kozubovou rímsou, obrazmi na stenách či knihami na poličkách. Keby boli hotelové izby ľuďmi, boli by to nahlúplo sa usmievajúci pacienti po lobotómii alebo nádejní psychopati.

Na lesk a slávu v londýnskej juhovýchodnej štvrti (SE26) sme si už zvykli, veď aj Kelly Brooková s Jasonom Stathamom bývali nad miestnym zubárom. No keď sa opätky Anousky Hempelovej dotkli dopukaného cementu na parkovisku pred mojím bytom, nedalo sa mi nemyslieť na fotky z Picture Postu zobrazujúce kráľovskú rodinu na návšteve vybombardovaných rodín počas druhej svetovej vojny. Jej misiou v mojom skromnom príbytku na predmestí je však viac než len poskytnutie súcitu. Hempelová, teda žena, ktorá vynašla butikový hotel pred tým, než sa tak začali oficiálne nazývať, prišla, aby mi dala informácie, po ktorých súdiac podľa stránok interiérových časopisov a znepokojených postov na internetových fórach pre domácich majstrov baží väčšina vlastníkov nehnuteľností na západe: ako dať obyčajnému bývaniu výzor a atmosféru apartmánu päťhviezdičkového hotelu hodného 750 libier za noc. Teda v tomto prípade, ako „hempelizovať" skromný prerobený byt v strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu.

„Dokázali by ste to spraviť”, hovorí, keď očami kĺže po mojej kuchyni. „Každý by to dokázal. Vlastne neexistuje dôvod, prečo nie, ale medzi izbami musí byť kontinuita a mal by sa tu uplatniť jednotný princíp.” Pozrie sa túžobne smerom k požiarnemu schodisku. „A museli by ste kúpiť vedľajší dom, samozrejme.” Žartuje. Myslím.

...

Tu sa však treba pozastaviť nad nezvyčajnosťou tohto impulzu. Hotelová izba je priestor pre človeka nie celkom pri plnom vedomí. Znepokojilo by nás, keby mala znaky predošlého obyvateľa, a najmä keď mnohí z nás chodia do hotelov, aby tam robili veci, ktoré nezvykneme doma. Očakávame, že sa hotelová izba drhne každýkrát tak, akoby z postele práve odniesli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch sa tak aj stane). Zato domáci interiér predstavuje opačný koncept: je to repozitár spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by sa mal odrážať vo fotkách na kozubovej rímse, obrázkoch na stene a knižkách na poličkách. Ak by boli hotelové izby ľudia, boli by to určite pacienti po lobotómii alebo presvedčiví psychopati.

Už sme si zvykli na pôvaby života v londýnskej štvrti SE26: Kelly Brooková a Jason Statham bývali v byte nad zubárom. Ale v momente, keď sa podpätky Anousky Hempelovej dotkli popraskaného betónu vonkajšieho parkoviska, bolo iba veľmi ťažko nemyslieť na známe fotografie z časopisu Picture Post, zobrazujúce kráľovskú rodinu keď navštívila počas druhej svetovej vojny rodiny z vybombardovaných domácností. Jej poslaním v mojom skromnom kúštiku predmestia však je čosi viac ako vyjadrenie sústrasti. Hempelová - žena ktorá vymyslela butik hotel dávno predtým než sa ujal tento špeciálny pojem - prišla preto, aby mi poskytla informácie, pre ktoré, ako usudzujem z množstva článkov v časopisoch venovaných otázkam interiéru a dychtivých príspevkoch v online fórach typu Urob-Si-Sám, polovica vlastníkov nemovitostí v západnom svete upadá do zúflastva: ako zariadiť, aby obyčajná domácnosť získala výzor a charakter päťhviezdičkového hotelového apartmánu v cene 750,- libier. V tomto prípade podrobiť "hempelizácii" skromný prerobený byt, tvorený strednou úrovňou trojposchodového viktoriánskeho radového domu.

"Môžete to dokázať," hovorí, prehliadajúc si jedným okom moju kuchyňu. "Každý to môže dokázať. Neexistuje jeden jediný dôvod prečo by nemal. Ale medzi miestnosťami musí byť vytvorená kontinuita. Musí to všetko mať spoločnú myšlienku." Hĺbavo sa zahľadí ponad požiarne schodisko. "A samozrejme budete musieť kúpiť ten vedľajší dom." To je snáď iba žart, domnievam sa.

...

No, tu je potrebné sa na chvíľu zastaviť, aby sme zvážili podivnosť tohto podnetu. Hotelová izba je priestor bez pamäti. Nepáčilo by sa nám, keby sme videli nejaké veci pripomínajúce predošlých hostí, hlavne preto, že mnohí z nás chodia do hotelov preto, aby tam robili veci, ktoré by sme doma nerobili. Očakávame, že hotelová izba bude vyčistená tak dôkladne, ako bola práve z postele odtiahnutá mŕtvola. (V niektorých prípadoch sa tak zaiste aj stane.) Domáce prostredie ale obsahuje práve opačnú myšlienku: je to úložište pamäte. Životné príbehy jeho obyvateľov tu majú byť sprítomnené vo fotografiách nad kozubom, obrazoch na stenách, v knihách na policiach. Keby boli hotelové izby ľudia, boli by to usmievajúci sa pacienti po lobotómii alebo skutoční psychopati.

V uliciach 26. obvodu juhovýchodného Londýna sme už na lesk a slávu zvyknutí. Tamto nad zubárskou ambulanciou bývala Kelly Brook i Jason Statham. Keď však jedného dňa podpätky Anoushky Hempel zaťukali na popraskanom betóne parkoviska pred mojim domom, nemohol som si nespomenúť na obrázky v Picture Post, ktoré zobrazovali návštevu kráľovskej rodiny medzi obyvateľmi vtedy rozbombardovanej štvrte počas 2. svetovej vojny. Anoushka však do môjho skromného príbytku neprišla ponúkať slová útechy. Žena, ktorá stvorila boutique hotel dávno predtým, než by ho ktokoľvek iný takto vôbec pomenoval, mi prišla dať odpoveď na otázku, s ktorou si súdiac podľa článkov v časopisoch o bývaní a prosebných príspevkov na internetových fórach domácich majstrov, nevie dať rady polovica vlastníkov nehnuteľností západného sveta: Ako vtlačiť praobyčajnému domu výzor a šarm tak, aby sa z neho stal apartmán na úrovni 5-hviezdičkového hotela, hodný 750-tich libier za prenocovanie. Procesom "Hempelizácie" mal v tomto prípade prejsť byt na prvom poschodí trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

„To by si mal zvládnuť,“ vraví, blúdiac očami po kuchyni. „To by mal zvládnuť každý. Nevidím nijaký dôvod prečo nie. Ale tie izby musí niečo spájať. Niečo ako myšlienka, ktorá ich prenikne skrz-naskrz.“ Zamysleným pohľadom skĺzla po požiarnom rebríku. „A budeš tiež musieť samozrejme kúpiť susedný dom.“ Žartuje. Teda aspoň dúfam.

...

Zvláštnosť tej chvíle ma prinútila na chvíľu zostať stáť. Hotelové izby v sebe mávajú prísľub bezsenných nocí. Pôvodných obyvateľov bytu nesmie pripomínať absolútne nič. Už len preto, že väčšina z nás prichádza do hotelov z dôvodov, ktoré nás nútia opustiť domov. V hotelovej izbe vždy očakávame nemocničnú sterilitu ako po bezprostrednom vyprataní mŕtvoly, (človek nikdy nevie!), kým domáce príbytky sú toho pravým opakom a pripomínajú skôr blší trh spomienkových predmetov. Fotky na rímse nad kozubom, obrazy na stenách i knihy v policiach bývajú svedkami osudov ich obyvateľov. No ak by mali mať ľudskú podobu hotelové izby, zrejme by vyzerali ako usmievaví pacienti po lobotómii, či niekto na spôsob presvedčivého psychopata.

V londýnskej štvrti SE26 sme si už na veľkoleposť zvykli: Nad zubárom kedysi bývali Kelly Brooková a Jason Statham. No keď opätky Anousky Hempelovej zaklopkajú na popraskanom cemente parkoviska pred mojím bytom, ťažko sa ubránim spomienke na fotografie členov kráľovskej rodiny v časopise Picture Post, ktorí počas druhej svetovej vojny navštevovali rodiny zo zbombardovaných domov. V mojom skromnom kúsku predmestia je však jej poslaním niečo viac než len prejavenie účasti. Hempelová — žena, ktorá vymyslela "butikový hotel" ešte predtým, než sa hotely začali takto špecificky označovať — prišla s informáciami, po ktorých, súdiac podľa reklám v interiérových časopisoch a dychtivých príspevkov na internetových fórach pre domácich kutilov, zdá sa, baží polovica majiteľov nehnuteľností západného sveta: ako z bežného domova urobiť miesto, kde to bude vyzerať a pôsobiť ako v päťhviezdičkovom hoteli, v ktorom apartmán na noc stojí 750 libier. V tomto prípade teda Hempelizovať skromný bytík zastrčený uprostred jednej polovice trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

"Dokázali by ste to," povie vrhnúc pohľad na moju kuchyňu. "Ktokoľvek by to dokázal. Nevidím dôvod, prečo by sa to nedalo. Ale medzi miestnosťami musí byť kontinuita. Musí sa tým tiahnuť jedna myšlienka." Túžobne sa zahľadí na požiarne schodisko. "No a samozrejme, museli by ste kúpiť susedný dom." Dobrý vtip. Si myslím.

...

No zamyslieť sa nad týmto zvláštnym impulzom stojí za malú pauzu. Hotelová izba je miestom amnézie. Prekážalo by nám, keby v nej ostali stopy po predchádzajúcom obyvateľovi. Hlavne preto, že mnohí chodievame do hotelov robiť veci, ktoré by sme doma nerobili. Očakávame, že hotelovú izbu budú upratovať tak dôkladne, ako keby z postele práve odniesli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch sa také naozaj aj prihodilo.) Domácky interiér je stelesnením úplného opaku: je to múzeum spomienok. Má tam byť história jeho obyvateľov - na fotografiách na rímse kozuba, na obrazoch na stenách, v knihách na policiach. Keby hotelové izby boli ľuďmi, boli by usmievajúcimi sa pacientmi po lobotómii alebo presvedčivými psychopatmi.

V londýnskej časti Sydenham sme na prestíž zvyknutí: Nad zubnou ambulanciou kedysi bývali Kelly Brook aj Jason Statham. Avšak keď na parkovacom mieste pred mojím bytom zaškrípal popraskaný betón pod opätkami Anousky Hempelovej, bolo ťažké nemať pred očami fotografie z Picture Post, na ktorých členovia kráľovskej rodiny navštevujú tých, ktorých domovy boli počas druhej svetovej vojny zbombardované. Jej misia v mojej skromnej štvrti na predmestí je však niečím viac, ako len prejavom sympatie. Hempelová vymyslela boutique hotel ešte predtým, ako bol vôbec tento názov patentovaný. Prišla, aby mi poskytla informáciu, po ktorej zúfalo túži polovica majiteľov nehnuteľností západného sveta, súdiac podľa dvojstránok interiérových časopisov a dychtivých diskusných príspevkov na svojpomocných fórach. Všetci by chceli vedieť ako obyčajnému domovu vdýchnuť atmosféru päťhviezdičkového hotelového apartmánu, v ktorom za noc zaplatíte 750 libier. Inými slovami ako “hempelizovať”, v tomto prípade skromný byt prerobený z niekdajšej strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu.

“Dokážeš to,” hovorí, pričom hádže okom po mojej kuchyni. “Hocikto to dokáže. Neexistuje jediný dôvod, prečo nie, avšak musí byť zachovaná kontinuita medzi jednotlivými izbami a musí byť dodržaná jednotná myšlienka.” Zamyslene sa zahľadí smerom k núdzovému východu a zahlási: “A samozrejme budeš musieť kúpiť aj susedný dom”. Určite vtipkuje. Aspoň si myslím.

...

Predsa len stojí za to, aspoň na chvíľku sa pozastaviť a pouvažovať nad zvláštnosťou tohoto impulzu. Hotelová izba je spravidla miestom, ktoré si nezapamätáme. Asi by nám vadilo, keby sme natrafili na známky pobytu predchádzajúceho hosťa, obzvlášť preto, že mnohí z nás robia v hotelových izbách veci, ktoré by sme doma nerobili. Očakávame, že hotelová izba bude tak dôkladne vyčistená, akoby práve odpratali z postele mŕtve telo. (Toto sa v niektorých prípadoch skutočne stalo).
Domácky interiér je stelesnením pravého opaku: je to chrám spomienok. Príbeh životov jeho obyvateľov by mal byť prítomný na fotkách na krbovej rímse, na obrazoch na stene, v knihách na poličkách. Ak by hotelové izby boli ľudia, boli by to usmievajúci sa pacienti po lobotómii alebo možní psychopati.

Sme zvyknutí na čaro londýnskeho obvodu SE26: nad miestnym zubárom pred istým časom bývala Kelly Brook a Jason Statham. Keď som však počul, ako podpätky Anousky Hempel vrážajú do popraskaného betónu na parkovacom mieste pri mojom byte, pred očami sa mi vybavili fotografie z časopisu Picture Post, na ktorých sú zachytené kráľovské návštevy rodín bombardovaných počas druhej svetovej vojny. Poslanie Anousky Hempel na mojom skromnom kúsku predmestia však predstavuje viac než len vyjadrenie jej úprimnej sústrasti. Anouska Hempel - žena, ktorá vynašla butikový hotel ešte skôr, ako si ten získal ono príznačné pomenovanie – mi prišla poskytnúť informácie, po ktorých, usudzujúc podľa dvojstránok časopisov zameraných na interiéry a zanietených príspevkov na internetových fórach pre kutilov, prahne polovica vlastníkov nehnuteľností západného sveta, teda: ako do obyčajnej domácnosti vniesť vzhľad a atmosféru päťhviezdičkového hotelového apartmánu v cene 750 libier za noc. V mojom prípade - ako „hempelizovať“ skromný byt, ktorý vznikol na strednom poschodí trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

„Dokázali by ste to“, hovorí a prechádza očami po mojej kuchyni. „Každý by to dokázal. Nevidím vôbec žiadny dôvod, prečo by nie. Medzi miestnosťami však musí existovať súvislosť. Musia byť predchnuté jednou myšlienkou.“ Potom nostalgickým pohľadom obzrie požiarne schodisko. „A budete musieť, samozrejme, odkúpiť aj ten vedľajší dom.“ To bol vtip. Aspoň si myslím.

...

Tento postreh je dosť zvláštny a stojí za to, aby sme sa nad ním pozastavili a zamysleli. Hotelová izba je priestor postihnutý stratou pamäti. Nepáčilo by sa nám, keby niesol známky pred nami ubytovanej osoby, hlavne preto, že mnohí z nás idú do hotela robiť veci, ktoré by nerobili doma. Očakávame, že hotelová izba bude tak dôkladne vyriadená, ako keby z postele pred chvíľou vytiahli mŕtvolu. (Boli dokonca zaznamenané prípady, keď sa tak naozaj stalo). Domáci interiér je stelesnením opačného prístupu: tu sa uchovávajú spomienky. Životný príbeh jeho obyvateľov by mal byť zachytený na fotografiách vystavených na kozubovej rímse, či obrazoch zavesených na stene, alebo v knihách uložených na poličkách. Keby však hotelové izby boli ľudskými bytosťami, pripomínali by usmievajúcich sa pacientov po lobotómii alebo zjavných psychopatov.

V londýnskom Sydenhame sme zvyknutí na pôvab: Kelly Brooková a Jason Statham bývali nad zubnou ambulanciou. Ale keď podpätky Anousky Hempelovej narazia na popraskaný cement parkoviska pred mojim bytom, je tažké nemyslieť na fotografie z Picture Post zobrazujúce kráľovskú návštevu rodín, ktorých domy boli zničené bombami počas druhej svetovej vojny. Jej úloha v mojom skromnom predmestí však spočíva v niečom viac ako len ponúknuť pochopenie. Hempelová - žena ktorá vymyslela butikový hotel ešte predtým ako mal akékoľvek iné vlastné meno - prichádza aby mi dala informáciu po ktorej, súdiac podľa rozšírenia v interiérových magazínoch a presvedčivých príspevkov v internetových UROB SI SÁM fórach, zúfalo túži polovica majiteľov nehutelností v západnom svete: ako dať bežnému domu vzhľad a auru päťhviezdičkového hotelového apartmánu v ktorom noc stojí 750 libier. Ak chcete Hempelise, v tomto prípade, ide o mierne prebudovanie bytu v strednej časti trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu.

"Mohol by si to urobiť," hovorí, prebehnúc pohľadom po mojej kuchyni. "Hocikto by to mohol urobiť. Neexistuje absolútne žiadny dôvod prečo by sa to nedalo. Ale musí byť kontinuita medzi miestnosťami. Musí byť dodržaná jednotná myšlienka." Melancholicky hľadí von na požiarne schodisko. "A mal by si kúpiť aj ten dom vedľa samozrejme." To je vtip. Aspoň si myslím.

...

Avšak oplatí sa urobiť si prestávku na zváženie zvláštnosti tohto impulzu. Hotelová izba je miesto zabudnutia. Mali by sme problém ak by niesla čo i len stopu predchádzajúceho obyvateľa, obzvlášť preto, že mnohí z nás idú do hotela s cieľom robiť veci, ktoré by sme nerobili doma. Očakávame, že hotelová izba bude vyčistená tak poriadne ako keby bola z postele práve vytiahnutá mŕtvola. (V niektorých prípadoch sa toto vlastne stane). Interiér s domáckym vzhľadom stelesňuje pravý opak: je to úschovňa spomienok. Príbeh jej obyvateľov by tam mal byť na fotografiách na rímse nad krbom, obrázkoch na stene, knihách na poličkách. Ak by hotelové izby boli ľudia, boli by smejúcimi sa pacientami po lobotómii alebo hodnoverne sa tváriacimi psychopatmi.

Lesk a štýl nie sú v Londýnskej časti SE26 žiadna novinka: nad zubnou ambulanciou tu už bývali Kelly Brook či Jason Statham. No keď podpätky Anousky Hempel zaškrípu o popraskaný betón parkoviska pred mojím bytom, je ťažké nevybaviť si staré fotografie královskej rodiny v časopise Picture Post, ako navštevujú rodiny zasiahnuté bombardovaním počas druhej svetovej vojny. Jej poslanie v mojom skromnom kúsku predmestia je však o niečom viac než len o vyjadrení spoluúčasti. Hempel — žena, ktorá prišla s konceptom butikových hotelov dávno predtým, než dostali takúto nálepku – mi prináša informácie, po ktorých, súdiac podľa dvojstránok interiérových dizajn časopisov a nedočkavých príspevkov na "Urob si sám" online fórach, zúfalo baží snáď polovica vlastníkov bytov na Západe: ako dať obyčajnej domácnosti vzhľad a atmosféru luxusného apartmánu v päťhviezdičkovom hoteli za 750 libier na noc. V tomto prípade ako zhempelizovať skromný byt pretvorený z prostrednej časti trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

"Zvládli by ste to," vraví, zatiaľ čo si prezerá moju kuchyňu. "Každý by to zvládol. Určite, nevidím dôvod prečo by to nešlo. No medzi miestnosťami musí byť kontinuita. Celok sa musí riadiť jedinou myšlienkou." Potom sa zamyslene zahľadí na požiarny východ. "A samozrejme by ste museli kúpiť susedný dom." To mal byť vtip. Dúfam.

...

Stojí však za to zastaviť sa na chvíľu nad zvláštnosťou tohto impulzu. Hotelová izba akoby trpela amnéziou. Cítili by sme sa nepríjemne, keby v nej boli stopy po predchádzajúcom hosťovi, obzvlášť preto, že väčšina z nás chodí do hotelov robiť veci, ktoré by sme doma nerobili. Očakávame, že bude izba vyčistená dôkladnejšie ako keby z postele len pred chvíľou vytiahli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch to tak aj skutočne je.)) Interiér domácnosti stelesňuje presne opačnú myšlienku: je pokladnicou spomienok. O príbehu jeho obyvateľov by mal vypovedať všetkým, čo sa v ňom nachádza: fotografiami na rímse nad kozubom, obrázkami na stene, knihami na policiach. Keby boli hotelové izby ľudmi, boli by to usmievajúci sa pacienti po lobotómii alebo vierohodní psychopati.

Zvykli sme si na čaro londýnskej štvrte Sydenham Town: Kelly Brooková a Jason Statham bývali nad zubnou ordináciou. No keď sa podpätky Anousky Hempelovej dotkli popraskaného betóna parkoviska pred mojim bytom, nedalo mi pritom nespomenúť si na fotografie z časopisu Picture Post, na ktorých kráľovská výsosť navštevuje rodiny, ktorým počas druhej svetovej vojny zbombardovali obydlia. Poslanie tejto ženy v mojom skromnom príbytku na predmestí znamená však viac, než len vyjadriť súcit. Tou ženou bola Hempel. Ona vytvorila boutique hotel ešte predtým, než začal používať svoj exkluzívny názov. Prišla mi poskytnúť informácie, za ktorými v západnej časti sveta zjavne šalie polovica majiteľov nehnuteľností, čo usudzujem podľa reklám v luxusných časopisoch a bombastických internetových správach na fórach typu "Urob si sám". Boli to informácie, ako z obyčajného bytu urobiť príbytok s výrazom a nádychom päťhviezdičkového hotelového apartmánu za 750 libier na noc. V tomto prípade z Hempelisu, skromného prerobeného bytu, vytvoreného zo stredovej časti trojposchodovej viktoriánskej poloradovky.

"Mohli by ste to urobiť", povedala a preletela očami po kuchyni. "Ktokoľvek by mohol. Nie je dôvod nemyslieť si to. No izby musia byť pospájané. Musí sa to realizovať jednoducho." Upriamene sa pozrie na núdzový východ. "A mali by ste samozrejme kúpiť ten dom vedľa". Nazdávam sa, že to bol len vtip.

...

Predsa však je potrebné neprenáhliť sa a popremýšľať nad zvláštnosťou tohto impulzu. Hotelová izba je priestorom na zabúdanie. Neboli by sme príliš nadšení, ak by v nej zostali nejaké stopy bývalého hosťa, keďže mnohí z nás chodíme do hotelov na to, aby sme tam robili niečo, čo doma nerobíme. Od hotelovej izby očakávame, že bude tak dôkladne vyčistená, ako keby mali z postele predtým odvliecť mŕtvolu (niekedy sa dokonca stáva aj to). Domáci priestor stelesňuje pravý opak - je to schránka spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by mal byť zvečnený vo fotografiách nad krbom, v obrazoch na stene, v knihách na policiach. Ak by hotelové izby boli ľuďmi, vyzerali by ako usmievajúci sa pacienti s poruchou pamäte, alebo ako skutoční psychopati.

Na pôvab Londýna SE26 sme si už zvykli: Kelly Brooková a Jason Statham bývali nad zubnou ordináciou. Avšak, keď som začula ako podpätky Anousky Hempelovej klopkajú na popraskanom betóne parkoviska pred mojím bytom, bolo dosť ťažké nepredstaviť si pohľadnice s fotografiou kráľovskej rodiny počas návštevy rodín trpiacich bombardovaním počas druhej svetovej vojny. Jej poslanie v tomto mojom skromnom predmestíčku je o mnoho dôležitejšie, než len trochu sympatizovať. Hempelová - žena, ktorá založila hotel boutique skôr, než tento názov získal vlastnícke práva - ma prišla informovať ohľadne veci, kvôli ktorej, súdiac podľa prospektov v časopisoch a nedočkavých príspevkov na on-line DIY fóre, polovica majiteľov nehnuteľností v západnom svete je zúfalých: ako dodať obyčajnému domovu vzhľad a nádych päťhviezdičkového apartmán hotela, v ktorom človek zaplatí 750 libier za noc. V tomto prípade pre Hempelisovú ide o skromný byt na strednom poschodí v trojposchodovej viktoriánskej bytovke.

„Dokážete to,” hovorí, pričom pohľadom prechádza celou mojou kuchyňou. „Každý to dokáže. Nevidím dôvod, prečo nie. Ale medzi izbami musí byť plynulé prepojenie. Od začiatku do konca musí prevládať jediná myšlienka.” Zasnene sa pozerá ponad požiarne schodisko. „A bezpochyby budete musieť kúpiť susedný dom.” To bolo naozaj vtipné. Pomyslela som si.

...

Stojí za to pozastaviť sa a zamyslieť sa nad nezvyčajnosťou tohto nápadu. Hotelová izba je priestor, kde človek stratí myseľ. Dostali by sme sa do problému, ak by tu zostali stopy po predchádzajúcom obyvateľovi, keďže väčšina z nás chodí do hotelov, aby sme sa odreagovala od domáceho prostredia. Očakávame, že hotelová izba sa bude lesknúť dokonalou čistotou. (Niekedy tomu naozaj tak je.) Domáce prostredie stelesňuje presný opak: je úschovňou spomienok. Príbehy jeho obyvateľov sú zvečnené na fotografiách na krbovej rímse, na stenách visia obrazy a knihy sú uložené na policiach. Ak by hotelové izby boli živé, usmievali by sa ako pacienti po lobotpmii alebo nefalšovaní psychopati.

My, ktorí bývame na adrese Londýn SE26, sme si už zvykli na kúzlo a luxus: Aj také hviezdy ako Kelly Brook a Jason Statham tu bývali v byte nad ambulanciou zubára. Avšak, keď som započul ako podpätky Anousky Hempel narazili na popraskaný betón parkovacieho miesta patriaci k môjho bytu, bolo pre mňa ťažké nemyslieť na tie fotografie magazínu Picture Post, na ktorých členovia kráľovskej rodiny navštevujú rodiny, ktoré sa stali obeťami bombardovania počas druhej svetovej vojny. Jej poslaním v mojej skromnej časti predmestia je však niečo viac než vyjadriť sústrasť. Hempel - žena, ktorá vynašla pojem butikovévo hotela predtým, než sa stal jej ochrannou známkou - prišla, aby mi dala vzácnu informáciu, ktorú - súdiac podľa magazínov o interiéroch a znepokojujúcich príspevkov vo fórach "Urob to sám" - polovica majiteľov nehnuteľností v Západnom svete zúfalo hľadá, a to: ako sa dá premeniť vzhľad a atmosféru bežného bytu na päťhviezdičkový hotelový apartmán za 750 anglických libier na noc, teda v tomto prípade prerobiť, t.j. "hempelizovať" môj skromný byt v prostrednej časti trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

"Dokážete to", hovorí a jej zrak preletel okolo mojej kuchyne. "Ktokoľvek to dokáže. Neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa to nedalo urobiť. Ale musí byť medzi izbami kontinuita a musí sa sledovať jediná predstava." Skúmavo si prezerá požiarny východ. "A samozrejme, mali by ste kúpiť dom vedľa." To bol vtip. Aspôň si myslím.
...
Pozastavme a zamyslime sa nad zvláštnosťou tejto myšlienky. Hotelová izba je priestor trpiaci stratou pamäti. Boli by sme znepokojení, keby nosila akékoľvek znaky predchádzajúceho návštevníka, predovšetkým preto, lebo viacerí z nás ideme do hotela práve z dôvodu urobiť niečo, čo by sme doma neurobili. Očakávame, aby hotelová izba bola tak dôkladne vyupratovná, ako keby z jej postele policajní vyšetrovatelia práve vyniesli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch sa to v skutočnosti aj stáva). Avšak interiér súkromného bytu stelesňuje práve opačnú ideu: je to uchovávateľ spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by mal byť v nej prítomný: fotky umiestnené na rímse krbu, obrazy na stenách, knihy na policiach. Ak by boli hotelové izby ľudia, boli by to usmievajúci sa pacienti čakajúci na operáciu mozgu, prípadne psychopati.

Sme zvyknutí na luxus na Londýnskej štvrti SE26: Kelly Brook a Jason Statham bývali nad zubárom. Keď sa klopkanie opätkov Anousky Hampel ozývalo na popraskanom betóne na parkovisku pred mojím bytom, len ťažko som nedokázal pomyslieť na fotografie v Picture Poste. Zobrazovali kráľovskú rodinu pri návšteve obetí bombardovania počas druhej svetovej vojny. Jej rola v tomto skromnom predmestí spočíva v omnoho viac ako len v sympatickom vzhľade. Hempel, žena, ktorá prišla s nápadom boutique hotela ešte skôr než by vznikla akékoľvek vlastnícke meno, ma poctila svojou návštevou, aby mi prezradila informácie, z ktorých súdiac podľa článkov v časopisoch o bývaní a znepokojujúcich ohlasov na webových fórach pre domácich kutilov upadá do zúfalstva polovica vlastníkov nehnuteľností v Západnom svete. Ako dodať Vášmu jednoduchému domovu pôvab a dojem apartmánu v päť hviezdičkovom hoteli za 750 libier za noc? V tomto prípade sa jedná o skromný byt postavený zrkadlovo na strednom podlaží v trojposchodovom Viktoriánskom dvojdome.


"Dokážeš to," povzbudzuje ma, zatiaľ čo obhliada kuchyňu. "Každý to dokáže. Naozaj nevidím dôvod, prečo nie. K tomu by však musela byť miestnosti prepojené. "Musíš ísť za svojím cieľom." Smutne hľadí von na požiarne schodisko. "Samozrejme budeš musieť kúpiť aj susedný dom", zrazu dodá. Dúfam, že je to len žart.

...

Stojí za to pozastaviť sa a pouvažovať nad týmto nezvyčajným podnetom. Hotelová izba predstavuje priestor, ktorý si nič v sebe neuchováva. Určite by nám prekážala akákoľvek stopa po predchádzajúcom hosťovi, väčšina z nás volí hotel práve preto, aby sa mohol venovať veciam, ktoré doma nevyhľadáva. Očakávame, že hotelová izba bude dôkladne čistá ako keby bola mŕtvola práve vynesená z postele. (V niektorých prípadoch sa to vlastne aj môže prihodiť.) Domáce prostredie stelesňuje opačný dojem: je to náš archív spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by mali odrážať fotografie na rímse kozubu, či na stenách alebo knižky na policiach. Keby boli hotelové izby ľuďmi, tvárili by sa ako pacienti po lobotómii alebo presvedčiví psychopati.

V mestskom obvode Londýn SE26 sme na pôvab zvyknutí. Kelly Brook a Jason Statham bývali nad zubným lekárom. No keď podpätky Anousky Hempelovej zavadili o popraskaný betón parkoviska pri mojom byte, bolo ťažké nepredstaviť si fotografie členov kráľovskej rodiny z Picture Post na návšteve rodín z domov zničených bombami počas druhej svetovej vojny. Jej poslanie v mojom najskromnejšom úseku predmestia je však viac ako prejav sympatie. Hempelová - žena, ktorá vymyslela boutique hotel skôr, ako vôbec niesol takýto originálny názov - mi priniesla informácie, po ktorých by polovica majiteľov nehnuteľností v západnom svete zúfalo túžila, súdiac podľa prikrývok v časopisoch o interiéroch a dychtivých oznámeniach na on-line fórach DIY: ako dať obyčajnému domovu vzhľad a dojem päťhviezdičkového hotelového apartmánu za 750 libier na noc. V tomto prípade Hempelise, skromnému prerobenému bytu, vytvorenému zo stredného dielu trojposchodového viktoriánskeho dvojdomu.

„Dokážeš to“, povie vrhnúc pohľad na moju kuchyňu. „Ktokoľvek to dokáže. Nie je žiadny dôvod prečo nie. Avšak izby musia na seba nadväzovať. Každú myšlienku treba dotiahnuť do konca.“ Hĺbavo sa zapozerá ponad únikový východ. „A, samozrejme, musela by si kúpiť susediaci dom.“ To bol vtip. Myslím.

...

Ale je dôležité urobiť pauzu kvôli zamysleniu sa nad zvláštnosťou tejto inšpirácie. Hotelová izba je priestor pre amnéziu. Mali by sme problém, keby niesla akýkoľvek náznak predošlého obyvateľa, obzvlášť preto, lebo mnohí z nás navštevujú hotely, aby tam robili veci, ktoré doma nerobia. Vyžadujeme, aby bola hotelová izba uprataná tak dôkladne, ako keď práve vytiahli z postele mŕtvolu. (V niektorých prípadoch sa to naozaj stane.) Domáci interiér vyjadruje opačnú myšlienku: Je to archív spomienok. Príbeh jej obyvateľov by mal byť zachytený vo fotografiách na rímse kozubu, v obrazoch na stene, v knihách na policiach. Keby boli hotelové izby ľudia, smiali by sa na pacientov po lobotómii či presvedčivých psychopatov.

Sme zvyknutí na pôvab Londýna SE26: Kelly Brook a Jason Statham bývali nad zubárom. Ale keď podpätky Anousky Hempelovej dorazilili na popraskaný cement parkovacieho miesta pred mojim bytom, bolo ťažké nemyslieť na tie fotografie kráľovskej rodiny navštevujúcej rozbombardované rodiny počas druhej svetovej vojny v Picture Post. Jej poslanie v mojej skromnej predmestskej oblasti je však viac než prejavovať sympatie. Hempelová — žena, ktorá vymyslela boutikový hotel pred tým, ako splodila tento vlastný názov — prišla, aby mi poskytla informácie, pre ktoré, súdiac podľa celostránkových ilustrovaných článkoch v interiérových časopisoch a znervózňujúcich aktualizáciach na on-line fórach DIY, polovica z vlastníkov nehnuteľnosti v západnom svete sa zdá zúfalá: ako dodať obyčajnému domu vzhľad a pocit päťhviezdičkového hotelového apartmánu z cenou £ 750 za noc. Pre Hempelise, v tomto prípade, skromne prestavaný byt vytvorený z prostrednej časti trojposchodového viktoriánskeho poldomu.

"Dalo by sa to urobiť," hovorí, vrhajúc pohľad na moju kuchyňu. "Každý by to mohol urobiť. Neexistuje žiadny dôvod prečo by nemohol. Ale musí byť náväznosť medzi miestnosťami. Určitá myšlienka musí byť dotiahnutá do konca." Pozerá sa zasnene cez požiarne schodisko. "A samozrejme vy by ste si kúpili vedľajší dom." To bol vtip. Uvažujem.

Stojí to za pauzu, hoci len preto, aby sa uvážila neobvyklosť tohto impulzu. Hotelová izba je priestor postihnutý stratou pamäti(/amnéziou.) Trápili by sme sa, keby niesol akékoľvek známky predošlého obyvateľa, najmä ak mnohí z nás idú do hotelov preto aby tam robili veci, ktoré by nerobili doma. Očakávame, že hotelová izba je vyčistená tak dôkladne, ako keby sa práve mŕtvola vytiahla z postele. (V niektorých prípadoch, sa tak skutočne stalo.) Domáci interiér stelesňuje opačnú myšlienku: je to archív(/úložisko) spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by tam mal byť na fotografiách na krbovej rímse, v obrazoch na stenách, a knihách na policiach. Ak by boli hotelové izby ľudmi, usmievali by sa ako pacienti po lobotómii alebo vierohodní psychopati.

Na slávu sme v Londýnskom okrese SE26 zvyknutí: Kelly Brook a Jason Statham žili nad zubárom. Ked som ale počula ako sa opetky Anousky Hempel ozývajú na rozbitom chodníku parkoviska pred mojím bytom, bolo velmi tažke nemysliet na fotky královskej rodiny z magazinu Picture Post na návšteve tejto oblasti zbombardovanej po 2. svetovej vojne. Jej poslaním nie je ale venovat mi súcit v mojej skromnej časti medzimesta. Pani Hempelova je žena, ktora prišla s nápadom vytvorenia malého luxusného hotela predtým ako to začalo niesť také honosné vlastnícke meno, a taktiež mi doniesla informácie, o ktoré, súdiac podľa interiorových obrázkov v časopisoch a dychtivých internetových aktualizáciach na stránkach DIY (skr. do it yourself- sprav si sam, pozn. prekl.), zúfalo túži polovica vlastníkov nehnutelností zo západného sveta. Pani Helmet mi prišla poradit ako zmenit vzhľad obyčajného domu a dať mu nádych pät hviezdičkového hotela, kde jedna noc stojí 750 libier. Podla pani Hempelovej, v tomto prípade ide o zmenu strednej časti trojposchodového dvojdomu viktoriánskeho štýlu.

“Zvládneto to,” povedala, kým si prezerala moju kuchyňu. “Každý by to zvládol a nie je dôvod prečoby nie. Izby musia mať ale súvislosť. Rovnaká tématika musí byť viditeľná v každej izbe.” A hlbavo sa zahľadela na núdzový východ. “Ale samozrejme musíte kúpiť druhú polovicu domu.” Dúfam, že to bol len žart.
…

Každopádne, je hodné pozastavenia sa nad zvláštnosťou tohoto podnetu. Hotelová izba je ako priestor po strate pamäti. Určite by sme boli znepokojení, keby izba niesla náznaky bývalého navštevníka. Obzvlášť ked vätčina z nás chodí do hotela robiť veci, ktoré by sme nerobili doma. Očakávame, aby hotelová izba bola vyčistená, ako keby práve vyniesli mrtvolu z postele. (V niektorých prípadoch sa tak aj stalo.) Domácke prostredie vyjadruje pravý opak: je to skladisko spomienok. Príbehy obývajúcich by mali byť zobrazené na rímse kozubu, obrázkoch na stene, v knihách na policiach. Keby boli hotelové izby ľudia, boli by to pacienti po lobotomii alebo hodnoverní psychopati.