We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | Na pôvab Londýna SE26 sme si už zvykli: Kelly Brooková a Jason Statham bývali nad zubnou ordináciou. Avšak, keď som začula ako podpätky Anousky Hempelovej klopkajú na popraskanom betóne parkoviska pred mojím bytom, bolo dosť ťažké nepredstaviť si pohľadnice s fotografiou kráľovskej rodiny počas návštevy rodín trpiacich bombardovaním počas druhej svetovej vojny. Jej poslanie v tomto mojom skromnom predmestíčku je o mnoho dôležitejšie, než len trochu sympatizovať. Hempelová - žena, ktorá založila hotel boutique skôr, než tento názov získal vlastnícke práva - ma prišla informovať ohľadne veci, kvôli ktorej, súdiac podľa prospektov v časopisoch a nedočkavých príspevkov na on-line DIY fóre, polovica majiteľov nehnuteľností v západnom svete je zúfalých: ako dodať obyčajnému domovu vzhľad a nádych päťhviezdičkového apartmán hotela, v ktorom človek zaplatí 750 libier za noc. V tomto prípade pre Hempelisovú ide o skromný byt na strednom poschodí v trojposchodovej viktoriánskej bytovke. „Dokážete to,” hovorí, pričom pohľadom prechádza celou mojou kuchyňou. „Každý to dokáže. Nevidím dôvod, prečo nie. Ale medzi izbami musí byť plynulé prepojenie. Od začiatku do konca musí prevládať jediná myšlienka.” Zasnene sa pozerá ponad požiarne schodisko. „A bezpochyby budete musieť kúpiť susedný dom.” To bolo naozaj vtipné. Pomyslela som si. ... Stojí za to pozastaviť sa a zamyslieť sa nad nezvyčajnosťou tohto nápadu. Hotelová izba je priestor, kde človek stratí myseľ. Dostali by sme sa do problému, ak by tu zostali stopy po predchádzajúcom obyvateľovi, keďže väčšina z nás chodí do hotelov, aby sme sa odreagovala od domáceho prostredia. Očakávame, že hotelová izba sa bude lesknúť dokonalou čistotou. (Niekedy tomu naozaj tak je.) Domáce prostredie stelesňuje presný opak: je úschovňou spomienok. Príbehy jeho obyvateľov sú zvečnené na fotografiách na krbovej rímse, na stenách visia obrazy a knihy sú uložené na policiach. Ak by hotelové izby boli živé, usmievali by sa ako pacienti po lobotpmii alebo nefalšovaní psychopati.
|