ProZ.com translation contests »
11th ProZ.com translation contest: "Contemporary society" » English to Slovak » Entry #14155


Source text in English

Translation #14155

We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hem­pelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.

"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.

...

It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths.
My, ktorí bývame na adrese Londýn SE26, sme si už zvykli na kúzlo a luxus: Aj také hviezdy ako Kelly Brook a Jason Statham tu bývali v byte nad ambulanciou zubára. Avšak, keď som započul ako podpätky Anousky Hempel narazili na popraskaný betón parkovacieho miesta patriaci k môjho bytu, bolo pre mňa ťažké nemyslieť na tie fotografie magazínu Picture Post, na ktorých členovia kráľovskej rodiny navštevujú rodiny, ktoré sa stali obeťami bombardovania počas druhej svetovej vojny. Jej poslaním v mojej skromnej časti predmestia je však niečo viac než vyjadriť sústrasť. Hempel - žena, ktorá vynašla pojem butikovévo hotela predtým, než sa stal jej ochrannou známkou - prišla, aby mi dala vzácnu informáciu, ktorú - súdiac podľa magazínov o interiéroch a znepokojujúcich príspevkov vo fórach "Urob to sám" - polovica majiteľov nehnuteľností v Západnom svete zúfalo hľadá, a to: ako sa dá premeniť vzhľad a atmosféru bežného bytu na päťhviezdičkový hotelový apartmán za 750 anglických libier na noc, teda v tomto prípade prerobiť, t.j. "hempelizovať" môj skromný byt v prostrednej časti trojpodlažného viktoriánskeho dvojdomu.

"Dokážete to", hovorí a jej zrak preletel okolo mojej kuchyne. "Ktokoľvek to dokáže. Neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa to nedalo urobiť. Ale musí byť medzi izbami kontinuita a musí sa sledovať jediná predstava." Skúmavo si prezerá požiarny východ. "A samozrejme, mali by ste kúpiť dom vedľa." To bol vtip. Aspôň si myslím.
...
Pozastavme a zamyslime sa nad zvláštnosťou tejto myšlienky. Hotelová izba je priestor trpiaci stratou pamäti. Boli by sme znepokojení, keby nosila akékoľvek znaky predchádzajúceho návštevníka, predovšetkým preto, lebo viacerí z nás ideme do hotela práve z dôvodu urobiť niečo, čo by sme doma neurobili. Očakávame, aby hotelová izba bola tak dôkladne vyupratovná, ako keby z jej postele policajní vyšetrovatelia práve vyniesli mŕtvolu. (V niektorých prípadoch sa to v skutočnosti aj stáva). Avšak interiér súkromného bytu stelesňuje práve opačnú ideu: je to uchovávateľ spomienok. Príbeh jeho obyvateľov by mal byť v nej prítomný: fotky umiestnené na rímse krbu, obrazy na stenách, knihy na policiach. Ak by boli hotelové izby ľudia, boli by to usmievajúci sa pacienti čakajúci na operáciu mozgu, prípadne psychopati.


Discuss this entry