We're accustomed to glamour in London SE26: Kelly Brook and Jason Statham used to live above the dentist. But when Anouska Hempel's heels hit the cracked cement of the parking space outside my flat, it's hard not to think of those Picture Post photographs of royalty visiting bombed-out families during the second world war. Her mission in my modest tract of suburbia is, however, about more than offering sympathy. Hempel—the woman who invented the boutique hotel before it bore any such proprietary name—has come to give me information for which, judging by the spreads in interiors magazines and anxious postings on online DIY forums, half the property-owners in the Western world seem desperate: how to give an ordinary home the look and the vibe of a five-star, £750-a-night hotel suite. To Hempelise, in this case, a modest conversion flat formed from the middle slice of a three-storey Victorian semi.
"You could do it," she says, casting an eye around my kitchen. "Anyone could do it. Absolutely no reason why not. But there has to be continuity between the rooms. A single idea must be followed through." She looks out wistfully over the fire escape. "And you'd have to buy the house next door, of course." That's a joke. I think.
...
It's worth pausing, though, to consider the oddness of this impulse. The hotel room is an amnesiac space. We would be troubled if it bore any sign of a previous occupant, particularly as many of us go to hotels in order to do things we would not do at home. We expect a hotel room to be cleaned as thoroughly as if a corpse had just been hauled from the bed. (In some cases, this will actually have happened.) The domestic interior embodies the opposite idea: it is a repository of memories. The story of its inhabitants ought to be there in the photos on the mantelpiece, the pictures on the wall, the books on the shelves. If hotel rooms were people, they would be smiling lobotomy patients or plausible psychopaths. | Na slávu sme v Londýnskom okrese SE26 zvyknutí: Kelly Brook a Jason Statham žili nad zubárom. Ked som ale počula ako sa opetky Anousky Hempel ozývajú na rozbitom chodníku parkoviska pred mojím bytom, bolo velmi tažke nemysliet na fotky královskej rodiny z magazinu Picture Post na návšteve tejto oblasti zbombardovanej po 2. svetovej vojne. Jej poslaním nie je ale venovat mi súcit v mojej skromnej časti medzimesta. Pani Hempelova je žena, ktora prišla s nápadom vytvorenia malého luxusného hotela predtým ako to začalo niesť také honosné vlastnícke meno, a taktiež mi doniesla informácie, o ktoré, súdiac podľa interiorových obrázkov v časopisoch a dychtivých internetových aktualizáciach na stránkach DIY (skr. do it yourself- sprav si sam, pozn. prekl.), zúfalo túži polovica vlastníkov nehnutelností zo západného sveta. Pani Helmet mi prišla poradit ako zmenit vzhľad obyčajného domu a dať mu nádych pät hviezdičkového hotela, kde jedna noc stojí 750 libier. Podla pani Hempelovej, v tomto prípade ide o zmenu strednej časti trojposchodového dvojdomu viktoriánskeho štýlu. “Zvládneto to,” povedala, kým si prezerala moju kuchyňu. “Každý by to zvládol a nie je dôvod prečoby nie. Izby musia mať ale súvislosť. Rovnaká tématika musí byť viditeľná v každej izbe.” A hlbavo sa zahľadela na núdzový východ. “Ale samozrejme musíte kúpiť druhú polovicu domu.” Dúfam, že to bol len žart. … Každopádne, je hodné pozastavenia sa nad zvláštnosťou tohoto podnetu. Hotelová izba je ako priestor po strate pamäti. Určite by sme boli znepokojení, keby izba niesla náznaky bývalého navštevníka. Obzvlášť ked vätčina z nás chodí do hotela robiť veci, ktoré by sme nerobili doma. Očakávame, aby hotelová izba bola vyčistená, ako keby práve vyniesli mrtvolu z postele. (V niektorých prípadoch sa tak aj stalo.) Domácke prostredie vyjadruje pravý opak: je to skladisko spomienok. Príbehy obývajúcich by mali byť zobrazené na rímse kozubu, obrázkoch na stene, v knihách na policiach. Keby boli hotelové izby ľudia, boli by to pacienti po lobotomii alebo hodnoverní psychopati.
|